Stretnutie pri potoku

Milý denníček,

dnes som sa zobudil ešte skôr, než slnečné lúče stihli poštekliť mach na mojej streche. Celú noc som premýšľal nad tajomným lístkom, ktorý sa objavil na mojom okne. Kto ho tam nechal? A prečo?

Do vrecka som si strčil lupu, ceruzku a svoj denník. Potom som rozložil mapu Dobrosvitu a prstom prešiel po cestičke, ktorá viedla k potoku.

"Ak tam niekto zanechal stopy, dnes ich určite nájdem!" zašepkal som si odhodlane.

Les sa práve prebúdzal. Kvapky rosy sa ligotali na steblách trávy a vtáčiky si pospevovali svoje ranné pesničky. Vzduch voňal mokrou zemou a čerstvým lístím.

Keď som dorazil k potoku, na chvíľu som zastal. Voda veselo žblnkotala pomedzi kamene a na brehu sa čosi drobné mihlo.

Stopy!

Boli maličké, oveľa menšie než moje. Viedli od starého vŕbového koreňa až k hladine vody. Sklonil som sa a vytiahol lupu.

"Aha! Tri drobné odtlačky… a potom nič. Žeby sa neznámy návštevník vybral cez potok?"

Vtom sa ozvalo tiché:

"Pssst! Dávaj pozor, kam stúpaš!"

Trhol som sebou tak prudko, až mi čiapka skĺzla na jedno ucho.

Na plochom kameni sedel slimáčik s lesklou ulitou. Na tykadlách sa mu trblietali kvapky rosy a vyzeral, akoby ma pozoroval už poriadne dlho.

"Prepáč," povedal som. "Nechcel som ťa vyľakať. Volám sa Filip a pátram po niekom, kto mi nechal na okne zelený lístok. Nevidel si tu niekoho zvláštneho?"

Slimáčik pomaly stiahol jedno tykadlo a zamyslel sa.

"Hm… Včera večer som počul pri potoku čudné šuchotanie. Šuch-šuch, cup-cup, šuch-šuch. A potom niečo malé preskočilo z jedného kameňa na druhý."

"Niečo malé?" zopakoval som vzrušene. "Ako malé? Ako ja?"

Slimáčik pokrútil hlavou.

"To ti, žiaľ, nepoviem. Bol som práve na ceste za mladým púpavovým lístkom a pozeral som sa pod nohy. Keď som zdvihol hlavu, už tam nikto nebol."

Vytiahol som denník a všetko si zapísal. Šuch-šuch, cup-cup, šuch-šuch. To znelo ako poriadne dôležitá stopa!

"A čo tieto odtlačky?" ukázal som na zem.

Slimáčik sa naklonil bližšie.

"Tie som si všimol už ráno. Viedli k vŕbe. Ale pozor, Filip! Nie každý, kto sa potuluje po lese, chce byť nájdený."

Na chvíľu som stíchol. Vietor zašumel vo vetvách a hladina potoka sa zablysla, akoby mi chcela niečo naznačiť.

Potom som si všimol čosi zvláštne. Na konári nízko nad vodou visel tenký zelený stebielok. Bol zachytený tak, akoby sa tam niekto ponáhľal a nechtiac ho odtrhol.

Opatrne som ho uvoľnil.

Na jeho konci bol drobný kúsok zeleného lístka.

Presne takého, aký som našiel na svojom okne!

"Tak predsa!" vykríkol som.

Slimáčik sa usmial svojím pomalým slimáčikovským úsmevom.

"Vyzerá to, že tvoja cesta sa ešte len začína."

V tej chvíli sa z druhej strany potoka ozvalo tiché prasknutie konárika.

Obaja sme otočili hlavy.

Medzi papraďami sa čosi mihlo. Zelený tieň. Alebo to bola iba hra svetla?

Rozbehol som sa k brehu, no neznámy návštevník bol preč.

Zostal po ňom len jeden malý odtlačok v mäkkej pôde.

A vedľa neho ležalo drobné hnedé pierko.

Pierko som si opatrne odložil do vrecka a do mapy zakreslil potok, vŕbu aj miesto, kde sa stopy stratili.

Zajtra sa tam vrátim.

Musím zistiť, komu patrí to pierko a kto sa ukrýva medzi papraďami.

Jedno však viem určite: niekto v Dobrosvite pozná cestu k môjmu domovu.

A možno… pozná aj mňa.

Tvoj pátrajúci,

Filip 🍃