Stretnutie pri starej vŕbe

Milý denníček,

dnes sa stalo niečo, na čo som tak dlho čakal!

Pamätáš si na ten zvláštny zelený lístok, ktorý som našiel na svojom okne? A na drobné stopy pri potoku, pierko od ďatľa a tajomný odkaz?

Dnes som sa konečne vybral k starej vŕbe, aby som zistil, kto mi ten lístok nechal.

Ráno sa les ešte len prebúdzal. Na tráve sa trblietali kvapky rosy a medzi konármi presvitali prvé slnečné lúče. Svetlanka poletovala vedľa mňa a osvetľovala úzky chodníček.

"Myslíš, že tam naozaj bude?" zašepkal som.

"To neviem, Filipko," zablikala Svetlanka. "Ale niekto ti predsa nechal odkaz. Možno len potrebuje trochu odvahy."

Keď sme prišli k starej vŕbe, všetko bolo tiché. Jej dlhé konáre sa jemne hojdali vo vetre a korene vytvárali malé skrýše.

Na jednom z koreňov ležal kamienok, ktorý som tam nechal pri poslednej návšteve. Vedľa neho však pribudlo niečo nové.

Malé srdiečko poskladané z troch zelených lístkov!

"Svetlanka, pozri!" potešil som sa. "Niekto tu bol!"

Vtom sa spoza hrubého koreňa ozvalo tiché:

"Šuch... šuch..."

Zastal som.

"Haló?" povedal som čo najjemnejšie. "Ja som Filip. Prišiel som, lebo som našiel tvoj odkaz."

Chvíľu sa nič nedialo.

Potom sa medzi koreňmi objavila maličká zelená čiapočka. Pod ňou vykukli dve veľké hnedé oči a pehavý noštek.

Bol to škriatok!

Ale taký drobný, že bol sotva väčší než moja dlaň.

"Ty... ty si na mňa nezabudol?" spýtal sa tenučkým hláskom.

"Samozrejme, že nie!" usmial som sa. "Veď som ťa hľadal po celom lese!"

Malý škriatok pomaly vyšiel zo svojej skrýše. Na sebe mal kabátik zo suchých lístkov a cez plece prevesenú kapsičku z orechovej škrupinky.

"Volám sa Lístko," predstavil sa nesmelo. "Prišiel som z ďalekej časti lesa. Veľký vietor mi zničil domček a odvtedy hľadám nové miesto, kde by som mohol bývať."

"A prečo si mi nechal zelený lístok?" opýtal som sa.

Lístko sklopil oči.

"Videl som, ako si pomohol slimáčikovi prejsť cez chodník. A ako si sa podelil o svoje dobroty s vtáčikmi. Myslel som si, že by si mi možno pomohol aj ty. Ale bál som sa ťa osloviť."

Sadol som si vedľa neho na mäkký mach.

"Vieš, Lístko, aj ja som sa kedysi bál, keď som prišiel na nové miesto," priznal som sa. "Ale potom som zistil, že domov nie je len domček so strechou. Domov je aj miesto, kde máš niekoho, kto ťa rád privíta."

Svetlanka nad nami radostne zablikala.

"A kde by si chcel bývať?" spýtala sa.

Lístko sa rozhliadol po starej vŕbe.

"Najradšej niekde blízko priateľov," zašepkal.

Vtedy mi napadlo niečo úžasné!

"Lístko, čo keby sme ti pomohli postaviť nový domček? Pod touto vŕbou je predsa toľko krásnych skrýš!"

Lístkovi sa rozžiarili oči.

"Naozaj by ste mi pomohli?"

"Samozrejme!" zvolali sme so Svetlankou naraz.

A vieš čo, denníček?

Lístko sa prvýkrát usmial tak široko, až mu bolo vidieť dva maličké predné zúbky.

Na rozlúčku mi podal zelený lístok, do ktorého opatrne vyryl malé srdiečko.

"Aby si vedel, že už nie si len škriatok, ktorého som pozoroval z diaľky," povedal. "Teraz si môj kamarát."

Lístok som si vložil medzi stránky denníka.

Dnes som konečne vyriešil záhadu zeleného lístka. Ale našiel som niečo oveľa vzácnejšie než odpoveď – nového priateľa.

A zajtra?

Zajtra nás čaká veľká úloha!

Postavíme Lístkovi domov.

Tvoj Filip 🍃

Čo myslíte, deti, z čoho by si mohol Lístko postaviť svoj nový domček?

Z machu, kôry, konárikov, lístkov alebo niečoho celkom iného?

Nakreslite svoj nápad a možno sa ním Filip pri stavbe inšpiruje!